Rozhovor: Jana Kipikašová

Jana Kipikašová, Stredná priemyselná škola strojnícka, Prešov  

Jana Kipikašová učí slovenský jazyk a literatúru, je školskou výchovnou poradkyňou a zároveň kariérovou poradkyňou. Vyučovala vraj odmalička, jej prvými žiakmi boli bábiky a plyšáky, jej školskou tabuľou steny v izbách. Keďže boli biele, stopy po kriede nebolo vidno.V škole nebola čistá jednotkárka, skutočne naplno sa venovala iba tomu, čo jubavilo. V štátnom vzdelávacom programe by rada videla viac priestoru pre sociálno-emocionálne učenie žiakov, pre témy, kde by bolo možné diskutovať so študentmi ohodnotách a postojoch. Mladí ľudia podľa nej potrebujú väčší priestor na rozvoj mäkkých zručností, na sebarealizáciu v oblastiach, ktoré ich bavia, na pochopenie a podporu.

Janka, ako ste prišli k svojej profesii?

Ja som sa s ňou asi narodila. Učiteľstvo ma vždy lákalo. Zo školských čias si pamätám dokonca spôsob, akým som sa doma učila – predstavovala som si, že som medzi  žiakmi v triede a to učivo im vysvetľujem. Strednú pedagogickú školu som si vybrala intuitívne, bez dlhého rozmýšľania. Len neskôr, pri výbere vysokej školy som zvažovala štúdium psychológie, no znova vyhralo učiteľstvo. Dnes by som sa rozhodla pre psychológiu. Preto som rada, že popri učení som školskou výchovnou poradkyňou a kariérovou poradkyňou. Kvalifikáciu som získala ďalším vzdelávaním. V súčasnosti som účastníčkou kurzu Akreditovaný kouč. To všetko má blízko k psychológii a napĺňa ma to.

Mali ste učiteľstvo v rodine?

Nie, nie som z učiteľskej rodiny. Mala som však šťastie na dobrých učiteľov. Možno som sa na takých podvedomesústredila. Pre mňa boli najlepší tí, ktorí sa o nás žiakov zaujímali ako o osobnosti, rozprávali sa s nami o živote, rozprávali príbehy z ich vlastného života, smiali sa s nami, vedeli nás motivovať, mali k nám ľudský prístup. A taký sa snažím mať ako učiteľka dnes k svojim žiakom aj ja. Ovplyvnili ma aj deti. Milovala som prácu s nimi. U nás v dedine, kde som vyrastala, som s nimi nacvičovala kadejaké kultúrne programy a jasličkové hry. Vtedy som bola vo svojej koži. 

Čo dala učiteľská kariéra vám? Čo ste sa naučili?

Ách, veľa! Na 18 rokov učiteľskej praxe jeden rozhovor nestačí. Stále sa niečo učím. Zhrniem to najpodstatnejšie. Žiaci sú zrkadlom učiteľa. Utvrdila som sa v tom, že veľkosť učiteľa sa nemeria tým, čo vie, ale tým, ako vychádza so žiakmi a ako im to, čo vie, dokáže odovzdať. Známky podľa mňa nevypovedajú o tom, aký je kto šikovný. Spomínam si na žiakov, ktorí v škole nevynikali, ale v pracovnom živote sa uchytili. Som za to, nech sa každý rozvíja predovšetkým v oblastiach, ktorým sa bude chcieť raz v živote venovať. Žiakov netreba len učiť, treba zároveň na nich pôsobiť výchovne, hodnotovo, veľa sa s nimi rozprávať, vytvárať si s nimi vzťah, preberať aj osobnejšie problémy, otázky doby, nebáť sa im priblížiť. Je však správne zachovať si rešpekt a vedieť určiť hranice. Byť dobrým učiteľom znamená učiť srdcom, zážitkovo. Teória bez emócií a štipky humoru je vždy len suchou teóriou.

Ako učíte v čase koronavírusu, keď sú školy zatvorené?

Zostala som verná mojej učiteľskej skúsenosti– pracovať metódami a formami, ktoré sú žiakom blízke. Učím teda online cez sociálnu sieť. Vytvorila som pre každú moju triedu zvlášť skupinu a v nich vediem živé vysielania, zdieľam pracovné listy a iné materiály. Píšeme si, komunikujeme, máme naživo aspoň aký-taký spoločný skupinový kontakt. Preberáme aj nové témy, je priestor na vysvetľovanie aj diskusiu.

Ako nový druh vyučovania zvládate vy a ako vaši žiaci?

Pre žiakov aj pre mňa je to niečo nové. Zrazu ma vidia v inej role, niekde z druhej strany obrazovky. Ale berú to a je to milé. Ja som však musela prekročiť svoju komfortnú zónu.

Nastavili sme si presnépravidlá, lebo vždy sa nájdu žiaci, ktorí skúšajú, ako obísť povinnosti. Moji dostávajú motivačné známky za aktívnu účasť na online hodinách, a ak chcú, aby som odvysielanú hodinu v skupine zdieľala, čo je fajn, lebo sa môžu k nej kedykoľvek vrátiť, musí sa zúčastniť isté percento žiakov. Mám však pochopenie, že niekedy nie je možné sa na internet pripojiť. Niektorí sa vopred ospravedlnia, čo vypovedá o ich zodpovednosti. Stými, ktorí nie sú na sociálnej sieti, komunikujem cez EduPage alebo messenger, vždy sa dá dohodnúť.

Prinieslovám to niečo pozitívne? Uvažujete o niečom inak ako predtým?

Všetko zlé je na niečo dobré. Utvrdili sme sa v tom, že musíme byť flexibilní a tvoriví. A aj v tom, že technológie hýbu svetom, či sa nám to páči alebo nie. Na druhej strane sa teším z pestrosti učiteľských prístupov. Žiaci majú niečo cez živé vysielanie, niečo v podobe samostatného štúdia, niečo formou komunikácie cez EduPage, niečo cez projektové učenie. Za absolútne kľúčové považujem to, že učitelia prijali krízovú situáciu a postavili sa k nej čelom. Našim žiakom tým komunikujeme, že v živote sa dá zvládnuť každý problém – treba len nachádzať nové riešenia, nestagnovať, konať. Moje učiteľské uvažovanie sa vplyvom krízovej situácie nezmenilo. Už dlho cítim, že v školstve potrebujeme zmeny.

Akej zmene pomáhaváš projekt v programe Výnimočné školy?

Svoj projekt som postavila na tom, čo považujem za jeden z najväčších deficitov v našom školstve, a to je absencia sociálno-emocionálneho učenia. Prepojila som ho s prípravou žiakov strednej školy na trh práce. Viete, naši žiaci získavajú v škole veľa teoretických poznatkov, niekedy až nad mieru. Učíme ich matematiku, gramatiku, dejiny, fyziku… Na strednej odbornej škole aj odborné predmety a to všetko je v poriadku. Čo sa mi už až tak v poriadku nezdá, je, že si menej často kladieme otázky: Ako dokážu mladí ľudia získané vedomosti prezentovať a pracovať s nimi? Vedia argumentovať? Ako komunikujú? Čo ich kreativita? Nakoľko poznajú sami seba a manažujú svoj emocionálny život? Vedia kriticky myslieť? Sú tímoví hráči? To všetko sú mäkké zručnosti, ktoré u uchádzačov o zamestnanie napríklad zamestnávatelia veľmi vyžadujú.

Ako váš projekt prebiehal?

Pripravila som pre žiakov 4. ročníka štyri celodenné seminárezamerané na osobnostný rozvoj, na ktorých sme preberali témy ako sebapoznanie, komunikácia, vnútorná motivácia, životné ciele, flexibilita, asertivita, tímovosť, empatia, schopnosť primerane sebavedome sa presadiť či kriticky myslieť. Keďže som to prepájala s ich pripravenosťou na trh práce, témou bola aj voľba povolania podľa záujmov a osobnosti človeka, príprava na pracovný pohovor, jeho priebeh a prevencia najčastejších chýb. Do projektu sa žiaci prihlásili dobrovoľne.Obsahovo boli semináre nabité, zameriavali sme sa preto na to podstatné. Dôraz som kládla na zážitkové učenie prostredníctvom hier a aktivít. Venovala som sa aj líderstvu, keďže v školách aj táto téma chýba.

Mali žiaci možnosť vyskúšať si naučené aj v praxi?

Samozrejme. V druhej časti projektu som ich ako školských lídrov zapájala do rôznych aktivít v škole i mimo školy – napr. spoločne sme navrhli a zorganizovali deň otvorených dverí v škole, brávala som ich so sebou v rámci môjho kariérového poradenstva na rôzne burzy informácií organizované v našom meste, kde zaujímavou formou prezentovali našu školu a študijné odbory, chodievali so mnou medzi deviatakov do základných škôl. Mali sme ešte jeden plán, tzv. peerlearning, teda rovesnícke učenie – formou doučovania raz týždenne pomáhať spolužiakom v škole s učením – každý v rámci predmetu, v ktorom vynikal. Už sme sa do toho zahryzli, žiaci si povyberali aj predmety a tešili sa na doučovanie, no situácia s COVID-19 nám zatiaľ neumožnila ho realizovať.

Projekt bol pre maturantov, ktorí sa chystajú na trh práce. Ako reagovali?

Z ich reakcií je jasné, a mňa to veľmi teší, že si naplno uvedomili, že vzdelávanienie je len o vedomostiach. To, že nie sú jednotkári, neznamená, že sú v živote stratení. Mnohí v sebe objavili organizačné, komunikačné či prezentačné schopnosti. Pochopili, že podanie výkonu v škole, schopnosť uplatniť sa v zamestnaní a pocit naplnenosti života závisia vo veľkej miere od nastavenia človeka, od jeho vnútornej motivácie. Zistili, že môžu byť vzorom pre iných –a to vie byť silná pozitívna sebamotivácia. Učili sa cez vlastné zážitky a skúsenosti. Spomínam si na ich reakcie počas dňa otvorených dverí. Hoci sme si dopredu všetko prešli, až keď sami sprevádzali skupinky deviatakov a ich rodičov po škole a po pripravených zážitkových stanovištiach, pochopili, čo všetko to reálne znamená. Sami museli vzniknuté situácie riešiť a zvládali to bravúrne. Neskôr sme to všetkospoločne analyzovali. Viete, mňa mladí ľudia zaujímajú, vnímam ich ako osobnosti. Mnohí sa vedia pozitívne motivovať a spolupracovať, len si ich musíte získať. Ak majú mladí priestor na sebarealizáciu, pochopenie a podporu, potom sa dejú divy.

Ďakujem veľmi pekne.