Rozhovor: Peter Guldan

Nezaradené
Bez obmedzenia

Peter Guldan, SOŠ masmediálnych a informačných štúdií, Bratislava

Peter Guldan učí angličtinu, taliančinu a odborný predmet prekladový seminár, ktorého osnovy sám experimentálne pripravoval a overoval. Natelevíznom krúžku, ktorý už 5 rokov vedie,zase tvorí so študentmi rôzne relácie a programy. Inšpiráciou pre výber povolania mu boli starí rodičia, s ktorými strávil v detstve veľa času. Noví známisa ho občas pýtajú na Bambuľku, no s Petrom Guldanom, autorom jej scenára a textov piesní, žiadni príbuzní nie sú. Hlavným cieľom jeho projektu v programe Výnimočné školy bolo zakúpiť nahrávacie zariadenie (kameru a mikrofón), ktoré chcel využívať na hodinách aj v mimoškolskej činnosti. Tento školský rok na krúžku pokračuje s novou skupinou a plánovali nakrútiť film.

Ako teraz učíte? Ako súčasnú situáciu zvládate vy a vaši žiaci?

Prvý týždeň som sa z toho len spamätával. Potom som si vymyslel stratégiu, prediskutoval som ju so študentmi a učíme sa online. Ako najvhodnejší nástroj nám vyšiel Skype. Zostavil som rozvrh a denne mám štyri alebo päť hodín. Nedokážem učiť celú bežnú skupinunaraz, preto hodinu delím na dve časti. Najprv s prvou polovicou máme aktivity ako rozprávanie, diskusia, vysvetľovanie, konzultácie a zvyšná časť žiakov sa venuje čítaniu s porozumením, počúvaniu nahrávok, ktoré im posielam, a gramatickým cvičeniam. V polovici hodiny sa vymeníme.Je to oveľa náročnejšie na prípravu ako bežné vyučovanie v triede. Musím myslieť na omnoho viac vecí. Všetci však robíme, čo sa dá. Mali sme už aj testy. Otvorene sa s deckami rozprávame o všetkom, aj o odpisovaní, pri cudzom jazyku to človek ľahko zistí.Na druhej strane je super, že sa vidíme skoro každý deň. Už dokonale poznáme svoje izby, stoličky aj gauče. Mojou katedrou sa stala obývačka.

Je na tom celomniečo pozitívne?

Zatiaľ to neviem povedať. Vnímam predovšetkým viacvynaloženej energie, menej efektivity a,úprimne, aj menej peňazí. Nikto mi nezaplatí nadčasové hodiny. Máme nesmierne obmedzené možnosti, nevieme, čo a ako bude, netušíme, kedy to skončí. Je to náročné pre všetkých. Viacerí študenti strácajú ten ako-tak naučený systém dňa, získavajú niektoré zlé návyky. Stále sa ešte snažím veriť, že raz budeme fungovať opäť „normálne“. Zase celkom vtipné sa mi zdajúniektoré nápady študentov. Keď vám zrazu povedia vety ako: „Ja sa už tak teším do školy. Nemôžeme si, prosím, urobiť karanténu v našej triede? Budeme tam spolu, kým to neprejde.“

Teraz sa, prosím, porozprávajme, ako to bolo na začiatku, keď ste sa rozhodovali pre túto profesiu. Niekoho od učiteľstva odradí, keď sa doma rozpráva o škole. Vás nie?

V skutočnosti som,pravdupovediac,učiteľstvo nechcel študovať. Som prekladateľ a tlmočník, a keďže som už učil súkromne a v jazykovej škole, dorobil som si skúšky z pedagogiky. Vo štvrtom ročníku gymnázia som mal semináre nastavené tak, že budem právnik, potom ekonóm, ale zistil som, že jediné, čo ma baví, sú jazyky. K angličtine som si vybral taliančinu. Bol to totiž jediný jazyk, na ktorý sa dalo za jeden rok pripraviť na prijímačky.

Ako ste sa dostali na školu, kde učíte?

Bol som piatak na výške a hľadali niekoho, kto by učil tri skupiny, spolu 12 hodín týždenne. Povedal som si, prečo nie, vyskúšam to.Po roku mi pani zástupkyňa ponúkla triednictvov jednej z tried, kde som učil, a tak si ma šikovne poistila na ďalšie tri roky.

Ste na nej už štrnásť rokov. Nemali ste chuť odísť?

Boli,samozrejme, rôzne obdobia. Avšak okrem toho, že ma baví a napĺňa práca so stredoškolákmi, bol som súčasťou tvorivého tímu vymýšľajúceho masmédiá, ktoré sa tu teraz študujú. Toto totiž bola kedysi knihovnícka škola, lenže záujem o tento študijný odborstáleklesal. Chceli sme nájsť niečo atraktívne a zároveň niečo príbuzné tomu, čo sa tu študovalo, aby aj kolegovia mali možnosť pokračovať vo svojej práci. Istým spôsobom sme zachraňovali situáciu, na druhej strane sme prinášali niečo úplne nové. Masmédiá sa vtedy na stredoškolskej úrovni inde na Slovensku neštudovali a mňa zaujímalo, ako sa nám experiment podarí. Myslím však, že to dopadlo dobre, na masmédiá sa nám stále hlási približne trojnásobok ľudí.

Pri vyučovaní predmetuprekladový seminár asi najviac využijete to, čo ste študovali.

Určite. O preklade som dokonca písal svoju diplomovku. Pri tvorbe masmediálneho odboru som si vlastne vymyslel predmet priamo pre seba. Študenti sa učia preložiť reportáže a spravodajské príspevky zo zahraničných tlačových agentúr, spracujú ich do výslednej podoby, aby mohli byť uverejnené či odvysielané v slovenčine. Ideálne sa tu spája angličtina s tým, čo som študoval, a navyše,všetko súvisí s médiami. Na hodinách pracujeme s textom aj s obrazovým materiálom. Decká napríklad preložia tlačovú správu z angličtiny, text skrátia a zoštylizujú,potom nahrajú k obrazu svoj komentár. Kameru využívame nielen na obraz, ale často aj ako nahrávací zvukový systém, keďže záznam z nej je oveľa lepší ako z diktafónu. Spätná väzba absolventov mi potvrdzuje, že práve tu sa naučili veľa vecí, ktoré neskôr využívajú v praxi.

Čo popri slobode vás na vašej práci najviac teší?

Pestrosť. Mne sa páči, že učím rôzne predmety. Väčšinou mám angličtinu, to mi vyhovuje.Decká z nej idú maturovať avedia, že sa im v živote zíde. Navyše je všade okolo nás. Taliančina je krásny jazyk, ale je jej nablízku omnoho menej, preto je väčšia výzva ju učiť. Prekladový seminár je zase odlišný štýl práce. Jednak si oddýchnem od neustáleho rozprávania po anglicky a zároveň tam tvoríme niečo nové, diskutujeme, dohadujeme sa, kto to mal najlepšie preložené. Teraz dokonca učím jednu hodinu geografie. Preberáme tam politické a spoločenské témy, ako napríklad náboženstvo či rasizmus. Bavíma učiť viac predmetov, nie je to žiadna monotónna práca.

Aktivity vášho amatérskeho televízneho klubu sa menia podľa toho, akí študenti naň práve chodia. Čomu všeličomu ste sa na ňom venovali?

Na začiatku sme chceli natáčať filmy. V scenároch sa však objavovalo často niečo, čo sa dalo len veľmi ťažko reálne uskutočniť. Navyše si decká chceli vyskúšať redaktorskú prácu, tak sme prešli do televízneho sveta. A jednotlivé produkty? Moderovaná relácia Fresh magazín mapovala dianie na škole a študentský život, v zábavnej šou Delicious zase študenti ochutnávali pochúťky z celého sveta a talkshow 15 minút slávy zábavne predstavovalaučiteľov. Nakrúcali sme aj rôzne krátke filmy na stužkovú, propagačné videá a všeličo iné. Teší ma, že študentov to baví a okrem zlepšovania technických zručností sa učia efektívne spolupracovať.

Tento rok ste začali pripravovať hraný film Tri na jedného. Čo to malo byť?

Tínedžerská komédia, asi tak na 30 minút. Napísaná bola ako divadelná hra pred dvadsiatimi rokmi a my ju prenášame do súčasného sveta. Stretávali sme sa väčšinou dvakrát týždenne a dávali dokopy scenár. Malo to byť milé, romantické aj trochu smutné a najmä vtipné. Decká boli z toho pri čítaní úplne nadšené. Niektorých z nichučím tri predmety a sme spolu často, sú ako moje deti, aj sa tak zo žartu voláme, tato a deti. Hocikedy sme cestou v električke podrobne preberali všelijaké detaily. Učíme sa všetky činnosti, ktoré sú pri príprave filmu potrebné, spoločne. Veď aj ja som amatér. Chceli sme už ísť robiť aj skúšobné zábery, aby sme videli, kto ako vie pred kamerou vystupovať.

A aktuálny stav?

Doriešili sme pár vecí – máme obsadené už všetky postavy filmu, takže sa „herci“ môžu učiť svoje úlohy, skúšali sme cez videohovor nacvičovať aj dialógy, to fakt nie je ono, ale skúsili sme. Všetci sa veľmitešíme, keď sa ako opäť „slobodní“ ľudia budeme môcť stretnúť a začať naozaj natáčať a robiť všetko to, z čoho sme boli takí nadšení.

Z vášho rozprávania je vidieť, že máte so študentmi pekný vzťah. Čo podľa vás treba na to, aby mal učiteľ prirodzený rešpekt?

Všetko začína na vyučovaní, žiakov musí spoločná hodina baviť. Na krúžku im dovolím viac. Nie vždy sa nám to podarí oddeľovať, no našťastie je všetko recipročné. Ak im dávam čas a energiu, oni si spätne viac vážia mňa aj predmet, neignorujú ho a učia sa. Veľakrát som rozmýšľal, koho som si zo svojich učiteľov vážil ja. Za to, že učím angličtinu, vďačím svojej profesorke zo strednej školy a slovenčinu ma zase naučila pani učiteľka na základnej škole. Obe boli odborne vynikajúce a, paradoxne,boli skôr prísnejšie, spomínam na ne len v dobrom.

Čo jepre vás na učiteľskom povolaní ťažké?

Vypnúť. Stretávam sa denne možno so sto ľuďmi. Každý má životný príbeh, svoj osud aj aktuálny problém, nie je ľahké všetko vypočuté vstrebať a spracovať.Niekedy o tomrozmýšľam aj mimo pracovného času, čo vlastne nie je správne. Ale ak chce človek pomôcť, tak sa nedá nenosiť si, takpovediac, robotu domov. Ale snažím sa to kompenzovať inými aktivitami. Veľmi rád cestujem a spoznávam nové miesta, pravidelne cvičím, aktívne oddychujem.Prvé dva-tri týždne prázdnin ešte myslím na všetko zo školy a potom postupne začínam oddychovať.

Čo vám v školstve chýba?

Estetické prostredie. V peknom prostredí sa každému lepšie pracuje. Keď sa u nás pozriete na steny, tam je to tmavožlté, tam bledožlté. Všeličo sme si zakúpili z vlastných zdrojov, občas prispejú sponzori, ale chcelo by to systematickejšiu podporu, väčšie investície. Inak som v zásade spokojný. Chcel by som, aby sa vždy našli študenti, ktorí chcú niečo robiť a ktorí budú chodiť aj vo voľnom čase, a aby aj mojich kolegov práca bavila. Traja z nichv našom kabinete robia vzdelávací program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (DofE), ďalšia kolegyňa sa venuje školskému časopisu. Je fajn, ak ľudiaokolo vás nie sú ľahostajní a sú schopní niečomu obetovať viac ako len to povinné.

Ďakujem a prajem vám všetko dobré.   S Petrom Guldanom sa pre Nadáciu ZSE a program Výnimočné školy rozprával Ivan Ježík z Voices. Ďakujeme.

Mohlo by vás zaujímať

Chémia
Pre učiteľov
2. ročník SŠ
Výtvarná výchova
Bez obmedzenia