Rozhovor: Jana Krajňáková

Nezaradené
Bez obmedzenia

Jana Krajňáková, Gymnázium Karola Štúra v Modre

Jana Krajňáková učí na škole, ktorej je absolventkou, chémiu. Tá ju vždy zaujímala, no kedysi jej vraj vôbec nerozumela, čo sa vďaka učiteľom našťastie zmenilo. Prírodovedné predmety sú podľa nej pekné, no náročné na pochopenie logických súvislostí. Vyučovanie by preto nemalo byť len teoretické. Pre väčšiu názornosť, povzbudenie záujmu žiakov a získanie skúseností sú nesmierne dôležité praktické ukážky. Janka sa rozhodla pripraviť projekt, ktorý pomôže skvalitniť vybavenie odbornej učebne a laboratória a dá všetkým žiakom príležitosť zažiť, aké to je byť vedcom.

Pomocníci pri chemickej show na DOD

Začnime, prosím, tým, ako zvládatesvoju prácu za aktuálnych okolností.

Snažím sa byť flexibilná a pozitívna, pretože to je kľúč k spokojnosti. Každá situácia v živote nás niečo nové naučí a táto nie je výnimkou. Som momentálne na rodičovskej dovolenke, ale už od pol roka môjho syna som sa vrátila učiť aspoň maturantov, aby som mojej škole vypomohla a aj preto, že mi učenie a moji žiaci chýbajú. Mala som na starosti aj súťaže a dobudovanie nového laboratória, ktoré som nestihla dokončiť pred materskou. Jedine to momentálne stojí.

Ako vyučujete svojich žiakov?

V súčasnosti učím pomocou rôznych dostupných online nástrojov. Každý týždeň máme pravidelné videohovory, počas ktorých vysvetľujem učivo, robíme cvičenia podľa materiálov, ktoré im ukazujem na zdieľanej obrazovke, dokonca žiaci pravidelne ústne odpovedajú, aby sa nezabudli vyjadrovať a vysvetľovať svoje myšlienky. Vysvetľovanie si nahrávame, aby si ho mohli pozrieť znovu, lebo ich vnímanie je v online rozhraní o niečo slabšie. Cez Google dokumenty si zdieľame a pripomienkujeme projekty maturantov o environmentálnych témach a taktiež ich cez videohovor pre všetkých zúčastnených prezentujú. Domáce úlohy, všetky potrebné materiály a inštrukcie zdieľam v skupine na sociálnej sieti.

Zvládajú to žiaci dobre? A čo vy?

Všetky tieto spomínané učebné nástroje sú deťom známe, s tým nemajú najmenší problém. Problém je skôr v ich samostatnosti, nikto ich nenúti osobne, a tak nič nerobia. Nesamostatnosť je, myslím, problémom celej generácie. Mnohí sa sťažujú, že sa nemôžeme učiť naživo, ale ja viem, že v konečnom dôsledku im to pomôže práve v tejto oblasti. Musímvšak povedať, že z mojej strany je to super. Nemusím cestovať, keď skončím, hneď môžem ísť napríklad kŕmiť syna, všetky veci mám poruke, v online svete je to jednoduché a veci sa snažím oveľa viacej zefektívniť. Je pravda, že trikrát viac sa pripravujem a vyrábam cvičenia, ale všetky veci sa mi v budúcnosti zídu, takže to tiež beriem pozitívne. A o žiakov sa nebojím, prispôsobia sa, nemajú inú možnosť, raz budú na to spomínať. A určite aj ich rodičia.

Ako ste sa vlastne dostali ksvojmu povolaniu?

Náhodou. Napriek tomu, že sa hovorí, že nič nie je náhoda. Na strednej škole ma bavila biológia. Chémiu som si vybrala ako maturitný predmet, pretože som uvažovala nad štúdiom medicíny. No pri učení sa na prijímačky som zistila, že to nie je nič pre mňa, samé memorovanie. Zvažovala som viacero možností, ale nakoniec som sa rozhodla ísť študovať učiteľstvo predmetov biológia – chémia, napriek tomu, že som chémii naozaj vôbec nerozumela a nechcela som byť ani náhodou učiteľka. Hovorila som si, že začnem a uvidím.

To sa však, predpokladám, zmenilo.

Už v prvom ročníku som vďaka skvelým učiteľom zistila, že chémia má obrovskú logiku, že nie je len o bifľovaní a že je všade okolo nás. Keďže sme mali odborné predmety spolu s vedeckým smerom, zaujal ma svet vedy a všetky pedagogicko-didaktické predmety ma ubíjali, pretože vás vlastne aj tak nenaučia, ako učiť. Tak ma to chytilo, že som prestúpila a vyštudovalas červeným diplomom vedecký smer – organickú chémiu. Pokračovala som doktorátom, kde som učila laboratórne cvičenia a semináre. Doktorandov nikto na učenie nepripravuje, nikto vám nevnucuje, ako to máte robiť, viete iba náplň predmetu (čo, priznávam, nie je pre každého výhoda). A v tom je to čaro, čo ma priviedlo naspäť na učiteľskú cestu. Uvedomila som si, že ma baví podnietiť v študentoch záujem o chémiu, že ma baví prenášať na nich moje nadšenie pre prírodné vedy a vysvetľovať.

V starej učebni chemického laboratória

Ako to celé pokračovalo?

V treťom ročníku doktorátu som si začala dokončovať pedagogické minimum. A teraz prichádza tá náhoda, v letnom semestri som v Modre v obchode stretla pani hospodárku z gymnázia, kde som maturovala. Z rozhovoru vyplynulo, že nemajú učiteľku chémie a že mám poslať životopis. Napriek tomu, že som prácu nehľadala, som sa popri doktoráte ocitla na mojej strednej škole. A teraz? Učím tu už štvrtý rok a zistila som, že učenie ma veľmi baví, môžem ho prepájať s mojou milovanou vedou a otvoriť tieto možnosti aj žiakom.

Ovplyvnili vás pri výbere povolania vaši učitelia?

Keby som to mala zhodnotiť, tak som mala šťastie na skvelých učiteľov, ktorí boli skutočnýmivedcami. Najviac som vďačnámôjmu školiteľovi na magisterskom stupni, bol to nesmierne obetavý a múdry učiteľ vo všetkých smeroch. Keď vám niekto ukáže hlbokú logiku a prepojenosť chemických faktov v spojitosti s bežným životom, úplne vás to vtiahne a nepustí. Všetky moje rozhodnutia od voľby maturitného seminára cez prestup na vedecký odbor až po štúdium na doktorandskom stupni viedli k tomu, aby som sa stala učiteľkou. Až teraz si to po tých 12 rokoch uvedomujem, ako som sa nechala viesť svojimi pocitmi a nebála som sa zmeny. Ale najdôležitejšie je vedieť si odpovedať na bežnú otázku, čo často dostávam: Prečo si učiteľka?Veď ty máš na viac. Učiteľstvo nie je bežné povolanie, je to poslanie. Nemôžem sa nečinne pozerať na to, akoz generácie na generáciu klesá úroveň vedomostí, motivácie, túžby po poznaní, snahy o samostatnosť a cieľavedomosť. Všetko dobré, čo do detí počas svojho štúdia vložíme, sa nám vráti iným dobrým spôsobom. No a v neposlednom rade, človek si musí vybrať povolanie, ktoré ho baví a napĺňa, veď predsa viac ako polovicu života strávime v práci. Nezáleží na tom, že práca nie je úplne adekvátne finančne ohodnotená a že ako vedkyňa by som zarobila viac.Záleží na tom, že vidím, že moja práca má zmysel a že som spokojná.

Prečo ste sa rozhodli, že napíšete projekt do programu Výnimočné školy?

Keď sa ma ľudia pýtajú, čo učím, a ja im odpoviem, že chémiu, tak 90% z nich reaguje: tú som neznášal, mal som štvorky. Škoda. Voľakedy sa chémia učila vedeckým spôsobom, bola pre väčšinu ľudí nezrozumiteľná, a preto aj neobľúbená. Dnes sa má učiť chémia bežného života. No a ja mám najradšej obe naraz. Učiť chémiu bežného života tak, aby sa žiaci sami chceli stať vedcami. Keď som nastúpila do svojej terajšej práce, všetko, čo súviselo s chémiou, bolo v zanedbanom stave (vybavenie, priestory, minimálna motivácia žiakov). Za tri roky som svojpomocne, s pomocou rodiny, žiakov a s priaznivou podporou zo strany vedenia školy vosvojom voľnom čase vybudovala chemické zázemie. Máme učebňu a aj chemické laboratórium, ktoré sa nám podarilo vybudovať s finančnou podporou Bratislavského samosprávneho kraja. Prešli sme kompletnou rekonštrukciou miestností, infraštruktúry a interiéru, pričom som sa snažila zachrániť všetko, čo sa zo starého vybavenia dalo použiť. Ale niektoré zásadné veci nám stále chýbajú, preto som napísala projekt „Na jeden deň vedcom“, čímsa mi podarilo aj získať financie na ďalšie skvalitnenie vybavenia.

V čom mal projekt pomôcť vašim žiakom?

Navrhla som projekt prevšetky ročníky druhého stupňa základnej školy a všetky ročníky strednej školy. Každému žiakovi chcem dopriať, aby si aspoň jeden deň v školskom rokusám vyskúšalprakticky experimentálne bádať, navrhovať riešenia, overiť si svoje hypotézy a učiť sa na vlastných chybách (v rámci svojej vekovej kategórie a bezpečnosti). Vyučovacie hodiny sú na realizáciu bádateľského blokukrátke a ja by som chcela práve vzbudiť v žiakoch záujem pracovať a predchádzať modelu: vysvetlím– naučia sa– zabudnú. Snažím sa sprístupniť svet vedy a techniky všetkým vekovým kategóriám, teda aj tým, ktorí chémiu ešte nemajú.Priala by som si vybudovať v nich pozitívny prístup a poskytnúť im radosť z učenia a experimentovania. To všetko sa postupne môže preniesť na viaceré prírodovedné predmety. Chcem, aby žiaci prijali chémiu ako súčasť nášho života a zobrali si z nej presne to, čo do života budú potrebovať.

Práca žiakov v novom laboratóriu

Pekné plány. Čo sa vám z nichpodarilo do vyhlásenia karantény uskutočniť?

Je to možno aj úsmevné, ale presne v týždni, keď sa mali konať prvé tri bloky projektu, vyhlásili na Slovensku karanténu a zavreli školy. Stihla som objednať niektoré potrebné veci, vypracovať väčšinu materiálov, ale samotnú realizáciu sme nestihli. Výhoda je, že to vôbec nevadí. Aj keby sme sa do školy tak rýchlo nevrátili, všetko sa dá kedykoľvek použiť a možno budú deti ešte viac nadšené z práce v chemickom laboratóriu, keď budú môcť robiť konečne niečo prakticky a nielen virtuálne cez internet pozerať videá pokusov na YouTube.

Tak vám v tom držím palce a ďakujem za rozhovor.

Mohlo by vás zaujímať

Nezaradené
Bez obmedzenia
Chémia
Pre učiteľov
8. ročník ZŠ
Chémia
Pre učiteľov
3. ročník SŠ
Výtvarná výchova
Bez obmedzenia