Ročník: Bez obmedzenia

Stanislava Valachová, ZŠ s MŠ Jána Smreka, Melčice-Lieskové

Stanislava Valachová učí vyše štrnásť rokov, jej predmetmi sú biológia a geografia. Z praxe vie, že pre žiakov, ktorí sa dobre učia, je úspech každodennou skúsenosťou a obyčajnou samozrejmosťou. Pocit úspechu a radosť z objavovania by však podľa nej mal zažiť úplne každý žiak. Je presvedčená, že žiaci sa najviac naučia a najviac bavia vtedy, keď je učenie spojené so zážitkom a praktickým životom. A práve na to ponúkajú nespočetne veľa možností prírodné záhrady, takže nečudo, že oslovili aj túto skúsenú a nadšenú pedagogičku.

Bol pre vás výber učiteľského povolania jednoznačný?

Ak mám byť úprimná, učiteľkou som ako mladá nechcela byť. Odkedy si pamätám, mala som skôr vzťah k prírode. Počas štúdia na Gymnáziu Ľ.Štúra v Trenčíne sa ma dokonca tri profesorky pred výberom vysokej školy pýtali, či nechcem ísť študovať pedagogiku. Vtedy som si to vôbec nevedela predstaviť. Absolvovala som odbor environmentalistika na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.

Čo sa potom zmenilo?

Keď som doštudovala a založila si rodinu, bola som v úzkom kontakte s triednou učiteľkou môjho syna. Bola úžasná. Ona ma prvá priviedla k myšlienke, že by som sa na povolanie učiteľky hodila. Takže skôr, ako som učiteľku v sebe uvidela ja, videli ju vo mne druhí. Skúsila som to, doplnila som si potrebné vzdelanie a dnes som rada, že to tak bolo.

Ako sa vám darí vyučovanie na diaľku?

Táto forma vyučovania je náročná. Pre nás učiteľov, ale najmä pre žiakov a ich rodičov. Ak majú žiaci ťažkosti s učením (nie z dôvodu lenivosti) alebo s používaním technológií, je to nesmierne náročné. Predsa len je iné hrať sa na počítači alebo mobile a používať vzdelávací portál. Je pre nich zložité orientovať sa v domácich úlohách zasielaných cez internet, donútiť sa v domácom prostredí učiť sa, pracovať samostatne, bez odborného vedenia učiteľom. Obdivujem rodičov, ktorí majú viac detí, najmä tie mladšie, sami pritom chodia do práce, starajú sa o chod domácnosti a zvládajú sa s nimi učiť a kontrolovať ich. Klobúk dolu.

Pozeráte sa teraz na svoju prácu inak ako na konci prvého školského polroka?

To neviem povedať. Školský systém určite nie je dokonalý, skôr naopak, ale napriek tomu je užitočný. V tejto situácii som si uvedomila, ako mi chýbajú žiaci a kolegovia. Zmenil sa ten pocit, ktorý pozná podľa mňa každý, že sa mu občas nechce ísť do roboty. Teraz sa veľmi teším, ako pôjdem opäť normálne do práce. Teším sa, že uvidím decká, kolegyne, kolegov. Na to, ako naživo uvidím, ako sa majú, ako sa im darí či nedarí, ako sa spolu zasmejeme, a dokonca aj na to, ako ma občas nahnevajú. Dúfam, že mi tento pocit dlho vydrží.

Povedzte, prosím, čitateľom niečo o vašej škole.

Veľmi rada. Základná škola s materskou školou Jána Smreka Melčice-Lieskové je škola vidieckeho typu. Nachádza sa v krásnom prostredí, v blízkosti Bielych Karpát. Máme okolo 450 žiakov z obcí Melčice-Lieskové, Adamovské Kochanovce, Chocholná-Velčice, Ivanovce a Štvrtok. V areáli sú dve budovy školy, športová hala, športové ihrisko, outdoorové ihrisko, detské ihrisko pre materskú školu, historická budova – kaštieľ, plocha s charakterom parku, ktorý pôvodne patril k historickému kaštieľu, kvetinové záhony, ovocné stromy, dokonca chránený dub letný, ktorého vek je asi 247 rokov. Asi sa nebudete diviť, že žiaci radi trávia čas počas vyučovania vonku. Tešia sa na vychádzky, cvičenie na vonkajších ihriskách. V areáli trávia čas žiaci počas vyučovania, v rámci školského klubu detí, ale aj vo voľnom čase, je totiž prístupnýžiakom a širokej verejnosti aj v popoludňajších hodinách.

Čo bolo zámerom vášho projektu v programe Výnimočné školy? Prečo ste si ho vybrali?

Ako koordinátorka environmentálnej výchovy som absolvovala školenia a exkurziu, ktorých súčasťou boli prírodné záhrady. Veľmi ma zaujali. Prírodné záhrady vyzerajú krásne už na pohľad, to však nebolo pre mňa to najdôležitejšie. Obsahujú množstvo prvkov – jedlé kry, prvky lúky, hmyzie domčeky, jazierko, divokú kopu, staré odrody stromov a všelijaké ďalšie prvky podporujúce biodiverzitu – druhovú bohatosť na danom mieste. Najskôr som si povedala, že by som to chcela mať doma. Aj na tom pracujem. Vďaka exkurzii a iným aktivitám neziskovej organizácie Živica som neskôrzistila, že prvky prírodných záhrad sa dajú krásne využiť vo vyučovacom procese.

Čo všetko záhrada žiakom umožní? 

Žiaci budú mať možnosť vonku v prírode sledovať životný cyklus rastlín, spoznávať nové druhy rastlín aj živočíchov, pozorovať ich stavbu tela, robiť meteorologické pokusy, pozorovať krásu prírody, kresliť alebo maľovať, alebo sa len tak v tom krásnom prostredí učiť. Uplatnenie sa nájde nielen v prírodovedných predmetoch. Využiť ju môžu učitelia cudzích jazykov, slovenského jazyka, matematiky, výtvarnej, hudobnej, etickej, náboženskej aj občianskej výchovy. Okrem toho prvky prírodných záhrad, ktoré sme vybrali, poslúžia malým aj veľkým, škôlkarom, žiakomprvého a druhého stupňa, rodičom či starým rodičom aj v mimoškolskom čase. Artušov kruh a hmatový chodník sú napríklad vhodné nielen na zábavu a oddych, ale aj na utužovanie vzťahov.

V čom je prínos takéhoto spôsobu vyučovania?

Na hodinách biológie sama vidím, ako radi žiaci pracujú s mikroskopom, pozorujú, robia pokusy. Nejde len o to, že ich to baví. Na týchto hodinách sú často úspešní práve žiaci, ktorí v učení nedosahujú až také dobré výsledky. A keďže si naozaj myslím, že každý žiak by mal zažiť pocit úspechu, chcemzaradiť do vyučovania takýchto aktivít čo najviac. Myslím, že žiaci získajú zručnosti, ktoré im budú prospešné celý život. Navyše vďaka tomu, že priložia ruku k dielu, si budú viac vážiť prostredie, v ktorom sa učia. A ešte niečo. Ak to bude možné, pri práci budú spolu rôzne generácie, získajú spoločné zážitky a to je v dnešnej dobe cenná vec.

Podarilo sa vámv súčasnej situácii z projektu už niečo realizovať?

Zatiaľ sme, žiaľ, zrealizovali len čiastočne nákup materiálu. Pravdepodobne až do konca školského roka budú na ďalšej realizáciipracovať zamestnanci školy (v areáli) a niektorí žiaci dištančne (zadaním domácej úlohy). A pevne verím, že najneskôr v septembri dokončíme realizáciu spoločne.

Odporučili by ste školskú prírodnú záhradu aj iným?

Pravdaže. Ak nechýba odhodlanie, záhrada sa dá spraviť aj na iných školách. Sami sme sa inšpirovali, a preto chceme inšpirovať druhých. Keď to bude možné, pozveme na návštevu predovšetkým učiteľov a žiakov z okolitých dedín, ale aj pracovníkov a prijímateľov sociálnej služby z Domova sociálnych služieb v Adamovských Kochanovciach, kde sú klientmi deti a dospelí s rôznym stupňom mentálneho postihnutia. Otvorení sme aj návštevám starostov okolitých obcí či širokej verejnosti. Všetci môžu uvidieť, ako sa môžu žiaci učiť zážitkovo, a získať informácie o prírodných záhradách. Budem rada, ak sa obe tieto úžasné myšlienky budú šíriť ďalej.

Ďakujem veľmi pekne.

Jana Krajňáková, Gymnázium Karola Štúra v Modre

Jana Krajňáková učí na škole, ktorej je absolventkou, chémiu. Tá ju vždy zaujímala, no kedysi jej vraj vôbec nerozumela, čo sa vďaka učiteľom našťastie zmenilo. Prírodovedné predmety sú podľa nej pekné, no náročné na pochopenie logických súvislostí. Vyučovanie by preto nemalo byť len teoretické. Pre väčšiu názornosť, povzbudenie záujmu žiakov a získanie skúseností sú nesmierne dôležité praktické ukážky. Janka sa rozhodla pripraviť projekt, ktorý pomôže skvalitniť vybavenie odbornej učebne a laboratória a dá všetkým žiakom príležitosť zažiť, aké to je byť vedcom.

Začnime, prosím, tým, ako zvládatesvoju prácu za aktuálnych okolností.

Snažím sa byť flexibilná a pozitívna, pretože to je kľúč k spokojnosti. Každá situácia v živote nás niečo nové naučí a táto nie je výnimkou. Som momentálne na rodičovskej dovolenke, ale už od pol roka môjho syna som sa vrátila učiť aspoň maturantov, aby som mojej škole vypomohla a aj preto, že mi učenie a moji žiaci chýbajú. Mala som na starosti aj súťaže a dobudovanie nového laboratória, ktoré som nestihla dokončiť pred materskou. Jedine to momentálne stojí.

Ako vyučujete svojich žiakov?

V súčasnosti učím pomocou rôznych dostupných online nástrojov. Každý týždeň máme pravidelné videohovory, počas ktorých vysvetľujem učivo, robíme cvičenia podľa materiálov, ktoré im ukazujem na zdieľanej obrazovke, dokonca žiaci pravidelne ústne odpovedajú, aby sa nezabudli vyjadrovať a vysvetľovať svoje myšlienky. Vysvetľovanie si nahrávame, aby si ho mohli pozrieť znovu, lebo ich vnímanie je v online rozhraní o niečo slabšie. Cez Google dokumenty si zdieľame a pripomienkujeme projekty maturantov o environmentálnych témach a taktiež ich cez videohovor pre všetkých zúčastnených prezentujú. Domáce úlohy, všetky potrebné materiály a inštrukcie zdieľam v skupine na sociálnej sieti.

Zvládajú to žiaci dobre? A čo vy?

Všetky tieto spomínané učebné nástroje sú deťom známe, s tým nemajú najmenší problém. Problém je skôr v ich samostatnosti, nikto ich nenúti osobne, a tak nič nerobia. Nesamostatnosť je, myslím, problémom celej generácie. Mnohí sa sťažujú, že sa nemôžeme učiť naživo, ale ja viem, že v konečnom dôsledku im to pomôže práve v tejto oblasti. Musímvšak povedať, že z mojej strany je to super. Nemusím cestovať, keď skončím, hneď môžem ísť napríklad kŕmiť syna, všetky veci mám poruke, v online svete je to jednoduché a veci sa snažím oveľa viacej zefektívniť. Je pravda, že trikrát viac sa pripravujem a vyrábam cvičenia, ale všetky veci sa mi v budúcnosti zídu, takže to tiež beriem pozitívne. A o žiakov sa nebojím, prispôsobia sa, nemajú inú možnosť, raz budú na to spomínať. A určite aj ich rodičia.

Ako ste sa vlastne dostali ksvojmu povolaniu?

Náhodou. Napriek tomu, že sa hovorí, že nič nie je náhoda. Na strednej škole ma bavila biológia. Chémiu som si vybrala ako maturitný predmet, pretože som uvažovala nad štúdiom medicíny. No pri učení sa na prijímačky som zistila, že to nie je nič pre mňa, samé memorovanie. Zvažovala som viacero možností, ale nakoniec som sa rozhodla ísť študovať učiteľstvo predmetov biológia – chémia, napriek tomu, že som chémii naozaj vôbec nerozumela a nechcela som byť ani náhodou učiteľka. Hovorila som si, že začnem a uvidím.

To sa však, predpokladám, zmenilo.

Už v prvom ročníku som vďaka skvelým učiteľom zistila, že chémia má obrovskú logiku, že nie je len o bifľovaní a že je všade okolo nás. Keďže sme mali odborné predmety spolu s vedeckým smerom, zaujal ma svet vedy a všetky pedagogicko-didaktické predmety ma ubíjali, pretože vás vlastne aj tak nenaučia, ako učiť. Tak ma to chytilo, že som prestúpila a vyštudovalas červeným diplomom vedecký smer – organickú chémiu. Pokračovala som doktorátom, kde som učila laboratórne cvičenia a semináre. Doktorandov nikto na učenie nepripravuje, nikto vám nevnucuje, ako to máte robiť, viete iba náplň predmetu (čo, priznávam, nie je pre každého výhoda). A v tom je to čaro, čo ma priviedlo naspäť na učiteľskú cestu. Uvedomila som si, že ma baví podnietiť v študentoch záujem o chémiu, že ma baví prenášať na nich moje nadšenie pre prírodné vedy a vysvetľovať.

Ako to celé pokračovalo?

V treťom ročníku doktorátu som si začala dokončovať pedagogické minimum. A teraz prichádza tá náhoda, v letnom semestri som v Modre v obchode stretla pani hospodárku z gymnázia, kde som maturovala. Z rozhovoru vyplynulo, že nemajú učiteľku chémie a že mám poslať životopis. Napriek tomu, že som prácu nehľadala, som sa popri doktoráte ocitla na mojej strednej škole. A teraz? Učím tu už štvrtý rok a zistila som, že učenie ma veľmi baví, môžem ho prepájať s mojou milovanou vedou a otvoriť tieto možnosti aj žiakom.

Ovplyvnili vás pri výbere povolania vaši učitelia?

Keby som to mala zhodnotiť, tak som mala šťastie na skvelých učiteľov, ktorí boli skutočnýmivedcami. Najviac som vďačnámôjmu školiteľovi na magisterskom stupni, bol to nesmierne obetavý a múdry učiteľ vo všetkých smeroch. Keď vám niekto ukáže hlbokú logiku a prepojenosť chemických faktov v spojitosti s bežným životom, úplne vás to vtiahne a nepustí. Všetky moje rozhodnutia od voľby maturitného seminára cez prestup na vedecký odbor až po štúdium na doktorandskom stupni viedli k tomu, aby som sa stala učiteľkou. Až teraz si to po tých 12 rokoch uvedomujem, ako som sa nechala viesť svojimi pocitmi a nebála som sa zmeny. Ale najdôležitejšie je vedieť si odpovedať na bežnú otázku, čo často dostávam: Prečo si učiteľka?Veď ty máš na viac. Učiteľstvo nie je bežné povolanie, je to poslanie. Nemôžem sa nečinne pozerať na to, akoz generácie na generáciu klesá úroveň vedomostí, motivácie, túžby po poznaní, snahy o samostatnosť a cieľavedomosť. Všetko dobré, čo do detí počas svojho štúdia vložíme, sa nám vráti iným dobrým spôsobom. No a v neposlednom rade, človek si musí vybrať povolanie, ktoré ho baví a napĺňa, veď predsa viac ako polovicu života strávime v práci. Nezáleží na tom, že práca nie je úplne adekvátne finančne ohodnotená a že ako vedkyňa by som zarobila viac.Záleží na tom, že vidím, že moja práca má zmysel a že som spokojná.

Prečo ste sa rozhodli, že napíšete projekt do programu Výnimočné školy?

Keď sa ma ľudia pýtajú, čo učím, a ja im odpoviem, že chémiu, tak 90% z nich reaguje: tú som neznášal, mal som štvorky. Škoda. Voľakedy sa chémia učila vedeckým spôsobom, bola pre väčšinu ľudí nezrozumiteľná, a preto aj neobľúbená. Dnes sa má učiť chémia bežného života. No a ja mám najradšej obe naraz. Učiť chémiu bežného života tak, aby sa žiaci sami chceli stať vedcami. Keď som nastúpila do svojej terajšej práce, všetko, čo súviselo s chémiou, bolo v zanedbanom stave (vybavenie, priestory, minimálna motivácia žiakov). Za tri roky som svojpomocne, s pomocou rodiny, žiakov a s priaznivou podporou zo strany vedenia školy vosvojom voľnom čase vybudovala chemické zázemie. Máme učebňu a aj chemické laboratórium, ktoré sa nám podarilo vybudovať s finančnou podporou Bratislavského samosprávneho kraja. Prešli sme kompletnou rekonštrukciou miestností, infraštruktúry a interiéru, pričom som sa snažila zachrániť všetko, čo sa zo starého vybavenia dalo použiť. Ale niektoré zásadné veci nám stále chýbajú, preto som napísala projekt „Na jeden deň vedcom“, čímsa mi podarilo aj získať financie na ďalšie skvalitnenie vybavenia.

V čom mal projekt pomôcť vašim žiakom?

Navrhla som projekt prevšetky ročníky druhého stupňa základnej školy a všetky ročníky strednej školy. Každému žiakovi chcem dopriať, aby si aspoň jeden deň v školskom rokusám vyskúšalprakticky experimentálne bádať, navrhovať riešenia, overiť si svoje hypotézy a učiť sa na vlastných chybách (v rámci svojej vekovej kategórie a bezpečnosti). Vyučovacie hodiny sú na realizáciu bádateľského blokukrátke a ja by som chcela práve vzbudiť v žiakoch záujem pracovať a predchádzať modelu: vysvetlím– naučia sa– zabudnú. Snažím sa sprístupniť svet vedy a techniky všetkým vekovým kategóriám, teda aj tým, ktorí chémiu ešte nemajú.Priala by som si vybudovať v nich pozitívny prístup a poskytnúť im radosť z učenia a experimentovania. To všetko sa postupne môže preniesť na viaceré prírodovedné predmety. Chcem, aby žiaci prijali chémiu ako súčasť nášho života a zobrali si z nej presne to, čo do života budú potrebovať.

Pekné plány. Čo sa vám z nichpodarilo do vyhlásenia karantény uskutočniť?

Je to možno aj úsmevné, ale presne v týždni, keď sa mali konať prvé tri bloky projektu, vyhlásili na Slovensku karanténu a zavreli školy. Stihla som objednať niektoré potrebné veci, vypracovať väčšinu materiálov, ale samotnú realizáciu sme nestihli. Výhoda je, že to vôbec nevadí. Aj keby sme sa do školy tak rýchlo nevrátili, všetko sa dá kedykoľvek použiť a možno budú deti ešte viac nadšené z práce v chemickom laboratóriu, keď budú môcť robiť konečne niečo prakticky a nielen virtuálne cez internet pozerať videá pokusov na YouTube.

Tak vám v tom držím palce a ďakujem za rozhovor.

Jana Kipikašová, Stredná priemyselná škola strojnícka, Prešov  

Jana Kipikašová učí slovenský jazyk a literatúru, je školskou výchovnou poradkyňou a zároveň kariérovou poradkyňou. Vyučovala vraj odmalička, jej prvými žiakmi boli bábiky a plyšáky, jej školskou tabuľou steny v izbách. Keďže boli biele, stopy po kriede nebolo vidno.V škole nebola čistá jednotkárka, skutočne naplno sa venovala iba tomu, čo jubavilo. V štátnom vzdelávacom programe by rada videla viac priestoru pre sociálno-emocionálne učenie žiakov, pre témy, kde by bolo možné diskutovať so študentmi ohodnotách a postojoch. Mladí ľudia podľa nej potrebujú väčší priestor na rozvoj mäkkých zručností, na sebarealizáciu v oblastiach, ktoré ich bavia, na pochopenie a podporu.

Janka, ako ste prišli k svojej profesii?

Ja som sa s ňou asi narodila. Učiteľstvo ma vždy lákalo. Zo školských čias si pamätám dokonca spôsob, akým som sa doma učila – predstavovala som si, že som medzi  žiakmi v triede a to učivo im vysvetľujem. Strednú pedagogickú školu som si vybrala intuitívne, bez dlhého rozmýšľania. Len neskôr, pri výbere vysokej školy som zvažovala štúdium psychológie, no znova vyhralo učiteľstvo. Dnes by som sa rozhodla pre psychológiu. Preto som rada, že popri učení som školskou výchovnou poradkyňou a kariérovou poradkyňou. Kvalifikáciu som získala ďalším vzdelávaním. V súčasnosti som účastníčkou kurzu Akreditovaný kouč. To všetko má blízko k psychológii a napĺňa ma to.

Mali ste učiteľstvo v rodine?

Nie, nie som z učiteľskej rodiny. Mala som však šťastie na dobrých učiteľov. Možno som sa na takých podvedomesústredila. Pre mňa boli najlepší tí, ktorí sa o nás žiakov zaujímali ako o osobnosti, rozprávali sa s nami o živote, rozprávali príbehy z ich vlastného života, smiali sa s nami, vedeli nás motivovať, mali k nám ľudský prístup. A taký sa snažím mať ako učiteľka dnes k svojim žiakom aj ja. Ovplyvnili ma aj deti. Milovala som prácu s nimi. U nás v dedine, kde som vyrastala, som s nimi nacvičovala kadejaké kultúrne programy a jasličkové hry. Vtedy som bola vo svojej koži. 

Čo dala učiteľská kariéra vám? Čo ste sa naučili?

Ách, veľa! Na 18 rokov učiteľskej praxe jeden rozhovor nestačí. Stále sa niečo učím. Zhrniem to najpodstatnejšie. Žiaci sú zrkadlom učiteľa. Utvrdila som sa v tom, že veľkosť učiteľa sa nemeria tým, čo vie, ale tým, ako vychádza so žiakmi a ako im to, čo vie, dokáže odovzdať. Známky podľa mňa nevypovedajú o tom, aký je kto šikovný. Spomínam si na žiakov, ktorí v škole nevynikali, ale v pracovnom živote sa uchytili. Som za to, nech sa každý rozvíja predovšetkým v oblastiach, ktorým sa bude chcieť raz v živote venovať. Žiakov netreba len učiť, treba zároveň na nich pôsobiť výchovne, hodnotovo, veľa sa s nimi rozprávať, vytvárať si s nimi vzťah, preberať aj osobnejšie problémy, otázky doby, nebáť sa im priblížiť. Je však správne zachovať si rešpekt a vedieť určiť hranice. Byť dobrým učiteľom znamená učiť srdcom, zážitkovo. Teória bez emócií a štipky humoru je vždy len suchou teóriou.

Ako učíte v čase koronavírusu, keď sú školy zatvorené?

Zostala som verná mojej učiteľskej skúsenosti– pracovať metódami a formami, ktoré sú žiakom blízke. Učím teda online cez sociálnu sieť. Vytvorila som pre každú moju triedu zvlášť skupinu a v nich vediem živé vysielania, zdieľam pracovné listy a iné materiály. Píšeme si, komunikujeme, máme naživo aspoň aký-taký spoločný skupinový kontakt. Preberáme aj nové témy, je priestor na vysvetľovanie aj diskusiu.

Ako nový druh vyučovania zvládate vy a ako vaši žiaci?

Pre žiakov aj pre mňa je to niečo nové. Zrazu ma vidia v inej role, niekde z druhej strany obrazovky. Ale berú to a je to milé. Ja som však musela prekročiť svoju komfortnú zónu.

Nastavili sme si presnépravidlá, lebo vždy sa nájdu žiaci, ktorí skúšajú, ako obísť povinnosti. Moji dostávajú motivačné známky za aktívnu účasť na online hodinách, a ak chcú, aby som odvysielanú hodinu v skupine zdieľala, čo je fajn, lebo sa môžu k nej kedykoľvek vrátiť, musí sa zúčastniť isté percento žiakov. Mám však pochopenie, že niekedy nie je možné sa na internet pripojiť. Niektorí sa vopred ospravedlnia, čo vypovedá o ich zodpovednosti. Stými, ktorí nie sú na sociálnej sieti, komunikujem cez EduPage alebo messenger, vždy sa dá dohodnúť.

Prinieslovám to niečo pozitívne? Uvažujete o niečom inak ako predtým?

Všetko zlé je na niečo dobré. Utvrdili sme sa v tom, že musíme byť flexibilní a tvoriví. A aj v tom, že technológie hýbu svetom, či sa nám to páči alebo nie. Na druhej strane sa teším z pestrosti učiteľských prístupov. Žiaci majú niečo cez živé vysielanie, niečo v podobe samostatného štúdia, niečo formou komunikácie cez EduPage, niečo cez projektové učenie. Za absolútne kľúčové považujem to, že učitelia prijali krízovú situáciu a postavili sa k nej čelom. Našim žiakom tým komunikujeme, že v živote sa dá zvládnuť každý problém – treba len nachádzať nové riešenia, nestagnovať, konať. Moje učiteľské uvažovanie sa vplyvom krízovej situácie nezmenilo. Už dlho cítim, že v školstve potrebujeme zmeny.

Akej zmene pomáhaváš projekt v programe Výnimočné školy?

Svoj projekt som postavila na tom, čo považujem za jeden z najväčších deficitov v našom školstve, a to je absencia sociálno-emocionálneho učenia. Prepojila som ho s prípravou žiakov strednej školy na trh práce. Viete, naši žiaci získavajú v škole veľa teoretických poznatkov, niekedy až nad mieru. Učíme ich matematiku, gramatiku, dejiny, fyziku… Na strednej odbornej škole aj odborné predmety a to všetko je v poriadku. Čo sa mi už až tak v poriadku nezdá, je, že si menej často kladieme otázky: Ako dokážu mladí ľudia získané vedomosti prezentovať a pracovať s nimi? Vedia argumentovať? Ako komunikujú? Čo ich kreativita? Nakoľko poznajú sami seba a manažujú svoj emocionálny život? Vedia kriticky myslieť? Sú tímoví hráči? To všetko sú mäkké zručnosti, ktoré u uchádzačov o zamestnanie napríklad zamestnávatelia veľmi vyžadujú.

Ako váš projekt prebiehal?

Pripravila som pre žiakov 4. ročníka štyri celodenné seminárezamerané na osobnostný rozvoj, na ktorých sme preberali témy ako sebapoznanie, komunikácia, vnútorná motivácia, životné ciele, flexibilita, asertivita, tímovosť, empatia, schopnosť primerane sebavedome sa presadiť či kriticky myslieť. Keďže som to prepájala s ich pripravenosťou na trh práce, témou bola aj voľba povolania podľa záujmov a osobnosti človeka, príprava na pracovný pohovor, jeho priebeh a prevencia najčastejších chýb. Do projektu sa žiaci prihlásili dobrovoľne.Obsahovo boli semináre nabité, zameriavali sme sa preto na to podstatné. Dôraz som kládla na zážitkové učenie prostredníctvom hier a aktivít. Venovala som sa aj líderstvu, keďže v školách aj táto téma chýba.

Mali žiaci možnosť vyskúšať si naučené aj v praxi?

Samozrejme. V druhej časti projektu som ich ako školských lídrov zapájala do rôznych aktivít v škole i mimo školy – napr. spoločne sme navrhli a zorganizovali deň otvorených dverí v škole, brávala som ich so sebou v rámci môjho kariérového poradenstva na rôzne burzy informácií organizované v našom meste, kde zaujímavou formou prezentovali našu školu a študijné odbory, chodievali so mnou medzi deviatakov do základných škôl. Mali sme ešte jeden plán, tzv. peerlearning, teda rovesnícke učenie – formou doučovania raz týždenne pomáhať spolužiakom v škole s učením – každý v rámci predmetu, v ktorom vynikal. Už sme sa do toho zahryzli, žiaci si povyberali aj predmety a tešili sa na doučovanie, no situácia s COVID-19 nám zatiaľ neumožnila ho realizovať.

Projekt bol pre maturantov, ktorí sa chystajú na trh práce. Ako reagovali?

Z ich reakcií je jasné, a mňa to veľmi teší, že si naplno uvedomili, že vzdelávanienie je len o vedomostiach. To, že nie sú jednotkári, neznamená, že sú v živote stratení. Mnohí v sebe objavili organizačné, komunikačné či prezentačné schopnosti. Pochopili, že podanie výkonu v škole, schopnosť uplatniť sa v zamestnaní a pocit naplnenosti života závisia vo veľkej miere od nastavenia človeka, od jeho vnútornej motivácie. Zistili, že môžu byť vzorom pre iných –a to vie byť silná pozitívna sebamotivácia. Učili sa cez vlastné zážitky a skúsenosti. Spomínam si na ich reakcie počas dňa otvorených dverí. Hoci sme si dopredu všetko prešli, až keď sami sprevádzali skupinky deviatakov a ich rodičov po škole a po pripravených zážitkových stanovištiach, pochopili, čo všetko to reálne znamená. Sami museli vzniknuté situácie riešiť a zvládali to bravúrne. Neskôr sme to všetkospoločne analyzovali. Viete, mňa mladí ľudia zaujímajú, vnímam ich ako osobnosti. Mnohí sa vedia pozitívne motivovať a spolupracovať, len si ich musíte získať. Ak majú mladí priestor na sebarealizáciu, pochopenie a podporu, potom sa dejú divy.

Ďakujem veľmi pekne.

Peter Guldan, SOŠ masmediálnych a informačných štúdií, Bratislava

Peter Guldan učí angličtinu, taliančinu a odborný predmet prekladový seminár, ktorého osnovy sám experimentálne pripravoval a overoval. Natelevíznom krúžku, ktorý už 5 rokov vedie,zase tvorí so študentmi rôzne relácie a programy. Inšpiráciou pre výber povolania mu boli starí rodičia, s ktorými strávil v detstve veľa času. Noví známisa ho občas pýtajú na Bambuľku, no s Petrom Guldanom, autorom jej scenára a textov piesní, žiadni príbuzní nie sú. Hlavným cieľom jeho projektu v programe Výnimočné školy bolo zakúpiť nahrávacie zariadenie (kameru a mikrofón), ktoré chcel využívať na hodinách aj v mimoškolskej činnosti. Tento školský rok na krúžku pokračuje s novou skupinou a plánovali nakrútiť film.

Ako teraz učíte? Ako súčasnú situáciu zvládate vy a vaši žiaci?

Prvý týždeň som sa z toho len spamätával. Potom som si vymyslel stratégiu, prediskutoval som ju so študentmi a učíme sa online. Ako najvhodnejší nástroj nám vyšiel Skype. Zostavil som rozvrh a denne mám štyri alebo päť hodín. Nedokážem učiť celú bežnú skupinunaraz, preto hodinu delím na dve časti. Najprv s prvou polovicou máme aktivity ako rozprávanie, diskusia, vysvetľovanie, konzultácie a zvyšná časť žiakov sa venuje čítaniu s porozumením, počúvaniu nahrávok, ktoré im posielam, a gramatickým cvičeniam. V polovici hodiny sa vymeníme.Je to oveľa náročnejšie na prípravu ako bežné vyučovanie v triede. Musím myslieť na omnoho viac vecí. Všetci však robíme, čo sa dá. Mali sme už aj testy. Otvorene sa s deckami rozprávame o všetkom, aj o odpisovaní, pri cudzom jazyku to človek ľahko zistí.Na druhej strane je super, že sa vidíme skoro každý deň. Už dokonale poznáme svoje izby, stoličky aj gauče. Mojou katedrou sa stala obývačka.

Je na tom celomniečo pozitívne?

Zatiaľ to neviem povedať. Vnímam predovšetkým viacvynaloženej energie, menej efektivity a,úprimne, aj menej peňazí. Nikto mi nezaplatí nadčasové hodiny. Máme nesmierne obmedzené možnosti, nevieme, čo a ako bude, netušíme, kedy to skončí. Je to náročné pre všetkých. Viacerí študenti strácajú ten ako-tak naučený systém dňa, získavajú niektoré zlé návyky. Stále sa ešte snažím veriť, že raz budeme fungovať opäť „normálne“. Zase celkom vtipné sa mi zdajúniektoré nápady študentov. Keď vám zrazu povedia vety ako: „Ja sa už tak teším do školy. Nemôžeme si, prosím, urobiť karanténu v našej triede? Budeme tam spolu, kým to neprejde.“

Teraz sa, prosím, porozprávajme, ako to bolo na začiatku, keď ste sa rozhodovali pre túto profesiu. Niekoho od učiteľstva odradí, keď sa doma rozpráva o škole. Vás nie?

V skutočnosti som,pravdupovediac,učiteľstvo nechcel študovať. Som prekladateľ a tlmočník, a keďže som už učil súkromne a v jazykovej škole, dorobil som si skúšky z pedagogiky. Vo štvrtom ročníku gymnázia som mal semináre nastavené tak, že budem právnik, potom ekonóm, ale zistil som, že jediné, čo ma baví, sú jazyky. K angličtine som si vybral taliančinu. Bol to totiž jediný jazyk, na ktorý sa dalo za jeden rok pripraviť na prijímačky.

Ako ste sa dostali na školu, kde učíte?

Bol som piatak na výške a hľadali niekoho, kto by učil tri skupiny, spolu 12 hodín týždenne. Povedal som si, prečo nie, vyskúšam to.Po roku mi pani zástupkyňa ponúkla triednictvov jednej z tried, kde som učil, a tak si ma šikovne poistila na ďalšie tri roky.

Ste na nej už štrnásť rokov. Nemali ste chuť odísť?

Boli,samozrejme, rôzne obdobia. Avšak okrem toho, že ma baví a napĺňa práca so stredoškolákmi, bol som súčasťou tvorivého tímu vymýšľajúceho masmédiá, ktoré sa tu teraz študujú. Toto totiž bola kedysi knihovnícka škola, lenže záujem o tento študijný odborstáleklesal. Chceli sme nájsť niečo atraktívne a zároveň niečo príbuzné tomu, čo sa tu študovalo, aby aj kolegovia mali možnosť pokračovať vo svojej práci. Istým spôsobom sme zachraňovali situáciu, na druhej strane sme prinášali niečo úplne nové. Masmédiá sa vtedy na stredoškolskej úrovni inde na Slovensku neštudovali a mňa zaujímalo, ako sa nám experiment podarí. Myslím však, že to dopadlo dobre, na masmédiá sa nám stále hlási približne trojnásobok ľudí.

Pri vyučovaní predmetuprekladový seminár asi najviac využijete to, čo ste študovali.

Určite. O preklade som dokonca písal svoju diplomovku. Pri tvorbe masmediálneho odboru som si vlastne vymyslel predmet priamo pre seba. Študenti sa učia preložiť reportáže a spravodajské príspevky zo zahraničných tlačových agentúr, spracujú ich do výslednej podoby, aby mohli byť uverejnené či odvysielané v slovenčine. Ideálne sa tu spája angličtina s tým, čo som študoval, a navyše,všetko súvisí s médiami. Na hodinách pracujeme s textom aj s obrazovým materiálom. Decká napríklad preložia tlačovú správu z angličtiny, text skrátia a zoštylizujú,potom nahrajú k obrazu svoj komentár. Kameru využívame nielen na obraz, ale často aj ako nahrávací zvukový systém, keďže záznam z nej je oveľa lepší ako z diktafónu. Spätná väzba absolventov mi potvrdzuje, že práve tu sa naučili veľa vecí, ktoré neskôr využívajú v praxi.

Čo popri slobode vás na vašej práci najviac teší?

Pestrosť. Mne sa páči, že učím rôzne predmety. Väčšinou mám angličtinu, to mi vyhovuje.Decká z nej idú maturovať avedia, že sa im v živote zíde. Navyše je všade okolo nás. Taliančina je krásny jazyk, ale je jej nablízku omnoho menej, preto je väčšia výzva ju učiť. Prekladový seminár je zase odlišný štýl práce. Jednak si oddýchnem od neustáleho rozprávania po anglicky a zároveň tam tvoríme niečo nové, diskutujeme, dohadujeme sa, kto to mal najlepšie preložené. Teraz dokonca učím jednu hodinu geografie. Preberáme tam politické a spoločenské témy, ako napríklad náboženstvo či rasizmus. Bavíma učiť viac predmetov, nie je to žiadna monotónna práca.

Aktivity vášho amatérskeho televízneho klubu sa menia podľa toho, akí študenti naň práve chodia. Čomu všeličomu ste sa na ňom venovali?

Na začiatku sme chceli natáčať filmy. V scenároch sa však objavovalo často niečo, čo sa dalo len veľmi ťažko reálne uskutočniť. Navyše si decká chceli vyskúšať redaktorskú prácu, tak sme prešli do televízneho sveta. A jednotlivé produkty? Moderovaná relácia Fresh magazín mapovala dianie na škole a študentský život, v zábavnej šou Delicious zase študenti ochutnávali pochúťky z celého sveta a talkshow 15 minút slávy zábavne predstavovalaučiteľov. Nakrúcali sme aj rôzne krátke filmy na stužkovú, propagačné videá a všeličo iné. Teší ma, že študentov to baví a okrem zlepšovania technických zručností sa učia efektívne spolupracovať.

Tento rok ste začali pripravovať hraný film Tri na jedného. Čo to malo byť?

Tínedžerská komédia, asi tak na 30 minút. Napísaná bola ako divadelná hra pred dvadsiatimi rokmi a my ju prenášame do súčasného sveta. Stretávali sme sa väčšinou dvakrát týždenne a dávali dokopy scenár. Malo to byť milé, romantické aj trochu smutné a najmä vtipné. Decká boli z toho pri čítaní úplne nadšené. Niektorých z nichučím tri predmety a sme spolu často, sú ako moje deti, aj sa tak zo žartu voláme, tato a deti. Hocikedy sme cestou v električke podrobne preberali všelijaké detaily. Učíme sa všetky činnosti, ktoré sú pri príprave filmu potrebné, spoločne. Veď aj ja som amatér. Chceli sme už ísť robiť aj skúšobné zábery, aby sme videli, kto ako vie pred kamerou vystupovať.

A aktuálny stav?

Doriešili sme pár vecí – máme obsadené už všetky postavy filmu, takže sa „herci“ môžu učiť svoje úlohy, skúšali sme cez videohovor nacvičovať aj dialógy, to fakt nie je ono, ale skúsili sme. Všetci sa veľmitešíme, keď sa ako opäť „slobodní“ ľudia budeme môcť stretnúť a začať naozaj natáčať a robiť všetko to, z čoho sme boli takí nadšení.

Z vášho rozprávania je vidieť, že máte so študentmi pekný vzťah. Čo podľa vás treba na to, aby mal učiteľ prirodzený rešpekt?

Všetko začína na vyučovaní, žiakov musí spoločná hodina baviť. Na krúžku im dovolím viac. Nie vždy sa nám to podarí oddeľovať, no našťastie je všetko recipročné. Ak im dávam čas a energiu, oni si spätne viac vážia mňa aj predmet, neignorujú ho a učia sa. Veľakrát som rozmýšľal, koho som si zo svojich učiteľov vážil ja. Za to, že učím angličtinu, vďačím svojej profesorke zo strednej školy a slovenčinu ma zase naučila pani učiteľka na základnej škole. Obe boli odborne vynikajúce a, paradoxne,boli skôr prísnejšie, spomínam na ne len v dobrom.

Čo jepre vás na učiteľskom povolaní ťažké?

Vypnúť. Stretávam sa denne možno so sto ľuďmi. Každý má životný príbeh, svoj osud aj aktuálny problém, nie je ľahké všetko vypočuté vstrebať a spracovať.Niekedy o tomrozmýšľam aj mimo pracovného času, čo vlastne nie je správne. Ale ak chce človek pomôcť, tak sa nedá nenosiť si, takpovediac, robotu domov. Ale snažím sa to kompenzovať inými aktivitami. Veľmi rád cestujem a spoznávam nové miesta, pravidelne cvičím, aktívne oddychujem.Prvé dva-tri týždne prázdnin ešte myslím na všetko zo školy a potom postupne začínam oddychovať.

Čo vám v školstve chýba?

Estetické prostredie. V peknom prostredí sa každému lepšie pracuje. Keď sa u nás pozriete na steny, tam je to tmavožlté, tam bledožlté. Všeličo sme si zakúpili z vlastných zdrojov, občas prispejú sponzori, ale chcelo by to systematickejšiu podporu, väčšie investície. Inak som v zásade spokojný. Chcel by som, aby sa vždy našli študenti, ktorí chcú niečo robiť a ktorí budú chodiť aj vo voľnom čase, a aby aj mojich kolegov práca bavila. Traja z nichv našom kabinete robia vzdelávací program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (DofE), ďalšia kolegyňa sa venuje školskému časopisu. Je fajn, ak ľudiaokolo vás nie sú ľahostajní a sú schopní niečomu obetovať viac ako len to povinné.

Ďakujem a prajem vám všetko dobré.   S Petrom Guldanom sa pre Nadáciu ZSE a program Výnimočné školy rozprával Ivan Ježík z Voices. Ďakujeme.